Ako žiť sexualitu

Vlastnosti a zákonitosti ľudskej sexuality

Zásadnou chybou, ktorej sa dopúšťame vo vzťahu k sexualite je, že o nej nepremýšľame, ale ju len prežívame. Vnímame ju ako fluidum, ktoré nás v určitých obdobiach intenzívne ovláda a preniká. Myslíme si, že rozum a pud sú krajné protipóly, ktoré sú od seba tak vzdialené, že nemôžu mať nič spoločné a že dokonca nie je dobré ich miešať dokopy. Opak je však pravdou. Sexualitu musíme najprv spoznať. Musíme spoznať zákonitosti a vlastnosti ľudskej sexuality. Ak ich nespoznáme a obídeme, ak ich nebudeme rešpektovať, je to akoby sme nerešpektovali pravidlá cestnej premávky - našu sexualitu budeme prežívať chaoticky, narobíme množstvo chýb a ublížime sebe aj druhým. Vydajme sa teda na cestu objavovania vlastností ľudskej sexuality:

1.Sexuálny pud a sexuálna príťažlivosť.

Úplne prvé pocity, ktoré nás napadnú v súvislosti s témou sexualita, sú pocity sexuálneho vzrušenia a príťažlivosti, ktoré sa v nás vynoria pri pohľade na človeka opačného pohlavia. Nezvykneme premýšľať nad týmito pocitmi, berieme ich ako niečo automatické a spontánne. Vznikajú niekde hlboko v nás, nezávisle od našej vôle a nášho rozhodnutia. Uprostred sveta ľudí sme s nimi denne konfrontovaní. Sexuálna príťažlivosť – očarenie druhým človekom a túžba po ňom, môže prerásť až do silného vzrušenia, ktoré nás presahuje. Prečo sa v nás vynárajú tieto emócie a prečo sú také silné? Je to len obyčajná telesná túžba „mať sex“ , alebo je za tým niečo iné?

Keď muž vidí príťažlivú ženu alebo žena muža, prebudí sa v nich vzrušenie – je to reakcia na krásu a hodnotu druhého človeka – na jeho telo i dušu. Tak ako sme nadšení z krásy prírodnej scenérie, nádhernej piesne, pekného auta, lebo oceňujeme ich estetiku a vyžarovanie, tak isto sme nadšení aj z krásy ženy či muža. Samozrejme, tento druh nadšenia je trocha iný – je intenzívnejší, hlbší, búrlivejší, a viac nás vyvádza z rovnováhy, pretože človek je nekonečne viac ako len nejaká pekná vec. Človek je vrcholom stvorenia a preto je krásny.

Táto sila príťažlivosti vzniká tam, kde je obdiv k niekomu, kto je iný ako ja. Muž a žena sú neúplní a túžia po vzájomnom doplnení. Táto príťažlivosť núti človeka k tomu, aby vyšiel zo seba, zo svojho ja, a vykročil k druhej osobe, zaujímal sa o ňu a vytvoril s ňou spoločenstvo. Tie vlastnosti, ktoré má žena, nemá muž a naopak. Dopĺňajú si svoje vlastnosti a živo pociťujú potrebu takého dopĺňania. Pohlavná rozdielnosť poukazuje iba na určité rozdelenie psychických a fyzických vlastností v rámci druhu človek. Tieto vlastnosti majú pre ľudí rozdielneho pohlavia osobitnú hodnotu. Muž oceňuje a je fascinovaný krásou ženy, ale nielen jej telom, ale aj dušou, ktorá vyžaruje skrze telo, a mohli by sme ju nazvať ženskosť alebo pôvab. Žena je očarená a fascinovaná nielen telom muža, ale aj jeho dušou, ktorá vyžaruje skrze telo, a možno ju nazvať mužnosť, či sila. Tento prvotný dojem spôsobuje akési vzrušenie – vzrušenie je intenzívne citové prežívanie hodnoty druhej osoby, hodnoty ženskosti alebo mužskosti ako niečoho krásneho.^1,2

My si myslíme, že vzrušenie sa týka čisto len pohľadu na telo. Ale oveľa silnejšie vzrušenie vyvoláva vnímanie duše /mužskosti a ženskosti/ druhej osoby.

Ľudské telo a duša sú krásne a vzbudzujú v nás obdiv. Veľmi pekne to vyjadruje biblická Pieseň piesní, ktorá kvetnato opisuje jednotlivé telesné vlastnosti muža a ženy. Prežívať vo svojich emóciach esteticky a eroticky krásu druhého človeka nie je nič nízke ani zahanbujúce. Je to vzdanie holdu človeku a jeho Stvoriteľovi. Je to radosť z krásy, ktorá človeka duševne povznáša.

Aká si krásna, priateľka moja,
aká spanilá!
Tvoje oči sú sťa holubice
za tvojím závojom.
Tvoje vlasy ako stádo kôz,
čo dol' sa valí z galaádskych hôr.

Tvoje pery sťa purpurový pásik
a tvoje ústa plné pôvabu.
Tvoje líca sťa by krížalky
granátového jablka
za tvojím závojom.

Tvoje prsia sú ako dve sŕňatá,
srnie dvojčiatka,
ktoré sa pasú medzi ľaliami.

Môj milý je bielunký a rumenný,
vyniká medzi desaťtisícmi.

Jeho hlava je zlato, rýdze zlato,
jeho kučery sťa riasy na datli,
čierne jak havrany.

Jeho oči sú sťa holúbätá
nad bystrinami vôd, v mlieku sa kúpavajú
a na brehu sedia.

Jeho líca sťa hriadky balzamu,
na ktorých pučia vonné byliny.
Jeho pery sťa ľalie,
z ktorých prvá myrha steká.

Jeho ruky sťa váľky zo zlata,
posiate drahokamami z Taršiša.
Jeho hruď, to výtvor zo slonovej kosti,
povykladaný zafírmi.¹⁰

Vytvorenie vzťahu.

Hlavnou úlohou príťažlivosti je vytvorenie vzťahu. Často sa dopúšťame omylu, keď príťažlivosti medzi mužom a ženou dávame len sexuálny význam. Musíme si uvedomiť, že človek je v prvom rade bytosťou vzťahu a nie primárne sexuálnou bytosťou. To znamená, že v príťažlivosti medzi mužom a ženou nejde v prvom rade o vytvorenie sexuálneho pomeru, ale o vytvorenie vzťahu. Dobre vieme, že vzťah muža a ženy založený čisto len na sexe, je prázdny, nie je uspokojujúci a nemá trvanie. Z toho vyplýva, že sex nie je jediné, čo je podstatné v príťažlivosti muža a ženy. Ide tu o niečo viac a niečo hlbšie – o vnútorné volanie vytvoriť vzťah jednoty a lásky všeobecne s človekom opačného pohlavia a konkrétne s jednou jedinou osobou. Je to priťahovanie k niečomu hlbšiemu ako to, čo vidíme na povrchu, ako to, po čom túžime na počiatku. Príťažlivosť nie je len o tom, že sa mi niekto páči, ale o pozvaní ísť s ním ďalej do vzťahu, spoznať ho hlbšie a mať ho rád.

Sila sexuálneho pudu alebo príťažlivosti, ktorá sa v nás prebúdza, nás nepudí k sexu samému osebe. Táto sila nás pudí k niekomu – k druhému človeku – muža ťahá k žene a ženu k mužovi. Je to sila príťažlivosti medzi mužom a ženou.

To všetko je sexuálna príťažlivosť – je to onen úžas muža nad ženou a ženy nad mužom, je to túžba spoznať bližšie hodnotu a krásu muža s jeho mužskosťou a ženy s jej ženskosťou. Toto pohnutie vytvára podklad pre vzplanutie lásky a vzniká spoločenstvo muža a ženy - vzťah. To je prvý cieľ sexuálneho pudu.^1,2

Sexuálne vzrušenie je pocit ako každý iný. Pocity sa v nás vynárajú v rôznej intenzite, nezávisle od našej vôle. Radosť, smútok, hnev, vzrušenie: všetko je len reakcia nášho vnútra na nejaký podnet. Pocity nie sú ani dobré ani zlé – sú to len pocity. Nemáme ich potláčať, ale máme ich usmerniť a ovládať. Tak ako máme ovládať a brzdiť svoj hnev či smútok, musíme sa naučiť ovládať aj sexuálne vzrušenie. Ak by sme neovládali a neusmerňovali vzrušenie, ovládlo by ono nás a donútilo konať veci, ktoré nie sú vždy správne.

Môžeme naplno prežívať krásu tela i duše druhého človeka, môže v nás rezonovať nadšenie a vzrušenie z krásy sexuality a celého jej bohatstva – patrí to naplno k našej ľudskej psychike – ale musí to mať svoje hranice. Nájsť tieto hranice – tak aby sme nepotláčali niečo čo je hlboko ľudské a tým nepotlačili plný rozvoj našej osobnosti – ale zároveň sa neoddali vzrušeniu a vášni a tak sa nestali ich otrokmi – je mnohoročná úloha, pred ktorú je postavený každý človek. Sexuálne vzrušenie je citové bohatstvo, ktoré k nášmu životu naplno patrí. Buďme zaň vďační, nehanbime sa zaň. Učme sa prežívať ho správne.

Treba odmietnuť často medzi ľuďmi rozšírené presvedčenie, že sexuálny pud je niečim z prirodzenosti zlým, proti čomu treba bojovať v mene dobra. Naopak, treba podporovať presvedčenie, že sexuálne reakcie sú úplne prirodzené a samy osebe neobsahujú ešte etickú hodnotu, nie sú morálne ani dobré ani zlé.

Ján Pavol II.^1,2

My sa sexuálneho vzrušenia v nás istým spôsobom aj obávame – bojíme sa, že nás ovládne, prevalcuje a donúti konať veci, ktoré nie sú morálne správne. Bojíme sa, že nás oberie o našu vnútornú slobodu a nadhľad. Toto si ešte viac uvedomujú tí, ktorí upadli do akéhokoľvek druhu sexuálnej závislosti. Nedokážu ovládať svoju sexualitu, cítia zotročenie a toto všetko si naplno uvedomujú, no nie sú schopní nič s tým urobiť. Preto naša snaha nedostať sa do takéhoto stavu, spôsobí, že sa niekedy snažíme vzrušenie úplne potlačiť. To však nie je riešenie. Potlačenie akýchkoľvek emócii vedie k efektu pretlakového hrnca – tak či tak raz dôjde k výbuchu a uvoľneniu pretlaku a k ešte väčším škodám.

Sexuálna príťažlivosť a pud patria naplno k človeku, vo svojej podstate sú dobré, čisté a vznešené a nemáme sa za ne hanbiť alebo ich znevažovať. A predsa, náš vzťah k ľudskému telu je narušený – nedokážeme úplne čisto precítiť jeho krásu bez toho, aby sa do toho neprimiešala aj chtivosť a žiadostivosť. Sexuálny pud a príťažlivosť sú zdeformované žiadostivosťou. Žiadostivosť je túžba vlastniť telo druhého, bažiť po ňom a užívať si ho. Medzi žiadostivosťou a zdravou príťažlivosťou je niekedy ťažko určiteľná hranica. Často sa prekrývajú alebo sú zmiešané. Žiadostivosť je o túžbe užívať si telo druhého človeka ako predmet, oddelene od jeho duše a osobnosti. Je to prehnaná fascinácia ľudským telom a jeho časťami, na úkor celého človeka. Žiadostivosť je zlé nasmerovanie až zneužívanie sexuálneho pudu, je to sklon užívať si sex sám pre seba, je to túžba po egoistickom pôžitku, ktorá je väčšia ako túžba po druhom človeku. Každý človek je v rôznej miere zaťažený touto žiadostivosťou. Vo svete, kde prevažuje konzumný pohľad na sex, sa aj slovné spojenie „ sexuálny pud“ vníma ako niečo živočíšne, ba priam až vulgárne, čo nevieme ovládať a ono to ovláda nás. Je škoda, že si túto skutočnosť zle vysvetľujeme, a používame ju zväčša v tomto kontexte. Možno je to práve onou neschopnosťou prežívať sexuálny pud čisto.

Plodenie.

Druhý cieľ sexuálneho pudu je nadosobný – netýka sa už len konkrétneho muža a ženy, ich vzťahu a lásky, ale týka sa ľudstva – a síce pokračovania ďalšej existencie človeka na zemi – odovzdávania života, vzniku nových ľudí.¹

Sex je jedinečný a svätý. Predstavuje jedinú bránu, ktorou sám Boh pravidelne navštevuje náš svet, aby vykonal zázrak, aký dokáže iba on sám: vytvorenie nového obrazu seba samého.

Peter Kreeft

Rozdiel medzi človekom a zvieraťom.^1,2

Mnohí si myslia, že sexuálny pud u ľudí a zvierat je podobný, ba totožný. Prikladajú sexuálnemu pudu človeka čisto prírodný význam. Je to omyl, ktorý spôsobuje, že si ospravedlňujeme svoje sexuálne správanie ako niečo inštinktívne a neovládateľné a dávame tomu voľný priebeh, podobne ako je to u zvierat. Zbavujeme sa akejkoľvek zodpovednosti za svoje sexuálne konanie.

Pokiaľ si neuvedomíme aký veľký a zásadný rozdiel je medzi človekom a zvieraťom, nepochopíme ani našu sexualitu. Človek je osobou – má svoje jedinečné ja, má rozum, svedomie, slobodnú vôľu, dokáže rozlišovať medzi dobrom a zlom, dokáže chápať a vnímať aj neviditeľný duchovný svet. Svoje konanie ovplyvňuje rozumom a vôľou. Zviera nie je osobou, nie je schopné všetkého toho, čo bolo spomenuté vyššie. Aj keď hovoríme o sexuálnom správaní zvierat, zvieratá nemajú sexualitu v pravom slova zmysle, ako ju chápeme u ľudí. U zvierat je pohlavný pud len inštinktom – prejavuje sa len v určitých obdobiach, kedy je párenie. Po skončení tohto obdobia sa pud u nich neprejavuje. Ich pud sa týka len rozmnožovania. Zvieratá nevyhľadávajú rozkoš z pohlavného spojenia, sú hnané len momentálne presne časovo naprogramovaným a prebudeným inštinktom. U zvierat, samca a samice, ich pohlavný pud neslúži na celoživotné zjednocovanie sa a budovanie vzťahu medzi nimi. Zvieratá nepoznajú lásku ako ju my poznáme medzi dvoma ľuďmi. Naopak, u človeka má sexuálny pud tendenciu prechádzať do vzťahu, do lásky. U človeka je sexuálny pud hlboko prepojený s jeho citovosťou, vôľou, s celou jeho osobnosťou. Ľudská sexualita je úplne iná ako zvierací pohlavný inštinkt. Jediné čo majú spoločné, je zachovanie rodu. Človek však môže slobodnou vôľou na základe poznania dobra a zla, rozhodovať, ako bude reagovať na svoj pohlavný pud. Človek má byť voči svojmu sexuálnemu pudu slobodný, má byť pánom nad ním. To zviera nedokáže – lebo je pudené inštinktom. Sexuálny pud u človeka je teda na rozdiel od zvieraťa, od prírody podriadený vôli. Človeku bola daná schopnosť vedomého rozhodovania o svojich činoch. Aj keď táto sloboda voči sexuálnemu pudu a vláda nad ním, bola v človeku „prvotným pádom“ narušená, človek je volaný k tomu, aby ju znova nadobudol. Človek podvedome túži po takejto vnútornej slobode. Jednou z úloh človeka je bojovať o očistenie svojej sexuálnej príťažlivosti – od konzumistického sklonu, od túžby užívať si. Je to v mene lásky a úcty k druhému človeku.

Krása ženy je vlastne lúč božstva, znamenie, ktoré ukazuje k niečomu, čo je za ním, niečomu väčšiemu, božskému, neporovnateľnému s konečnosťou.

J.Carron

Nejde o sex, ide o človeka. Človek nie je v prvom rade sexuálnou bytosťou, ale bytosťou vzťahu.Mať radosť z krásy ženského i mužského tela, z mužskosti i ženskosti, oceňovať ich hodnotu, nezneužívať ich žiadostivo, ale učiť sa pozerať na ne s posvätnosťou a úctou. Byť fascinovaný aj dušou druhého človeka a uvedomiť si jej jedinečnosť. To je zdravé a pravdivé prežívanie sexuálneho pudu.

Otázky na premýšľanie:

Správne chápem svoj sexuálny pud a príťažlivosť? Nehanbím sa za ne? Uvedomujem si, že je to neoddeliteľná súčasť mojej bytosti – ako človeka? Uvedomujem si vznešené poslanie sexuálneho pudu a príťažlivosti v mojom živote a viem ich takto aj žiť? Už som niekedy ďakoval Bohu za sexuálne vzrušenie, ktoré prežívam a pri tomto vzrušení som ďakoval za krásu druhého človeka?: Ten človek je krásny, krásne si ho stvoril, ďakujem Ti za neho. Ďakujem Ti za jeho telo a dušu. Túžil by som ho spoznať bližšie. Pomôž mi, aby som ho vnímal s úctou, láskou, a v pravde.

2. Sexuálna radosť.

Jedna z prvých asociácii, ktoré sa v nás vynoria pri slove sexualita, je tá, že sa jedná o niečo veľmi príjemné. Zdá sa, že práve táto príjemnosť nás zaujíma v našej sexualite najviac, je najhmatatelnejšia a najvypuklejšia. Ak by sex nebol taký príjemný, tak by nás nelákal.

Sexuálnu vášeň či rozkoš, či často mýlime so žiadostivosťou. Vášeň a rozkoš sú veľmi silné duševné a telesné prežívania sprevádzajúce sexuálny akt. Nie sú ničím nečistým alebo nízkym. Naplno patria k manželskej láske. Prinášajú naplnenie, uvoľnenie, pocit šťastia až extázy – máme pocit, že sa dotýkame nekonečna, niečoho čo nás presahuje. Muž obšťastňuje ženu a žena muža, navzájom si darujú seba a to je spojené s radosťou. Táto radosť sprevádza spojenie a zjednotenie muža a ženy, ktoré sú veľkým dobrom a preto aj táto radosť je dobrom. Je spojená s plodením – akoby to uľahčovalo udržiavanie ľudského rodu. Táto radosť je čistá a je dôvodom na vďačnosť. Nemusíme sa za ňu hanbiť ani sa cítiť vinní. Stará sexuálna revolúcia sa zamerala len na izolované dosahovanie rozkoše nezávisle od vzťahu lásky. Rozkoš sama osebe nie je zlá, zlý môže byť len jej spôsob dosahovania a zameriavania sa na ňu samotnú. Podobne ako nôž sám osebe nie je ani dobrý ani zlý, len jeho použitie môže byť dobré či zlé. My často rozkoš redukujeme len na čisto fyziologickú reakciu. Rozkoš bez zapojenia, citov, nehy, lásky a vzájomného darovania sa, je veľmi ochudobnená a nedá sa porovnať s tou, ktorá je spojená s láskou dvoch osôb.

Jeden z veľkých predsudkov, ktorý panuje medzi ľuďmi, je ten, že náboženstvo a morálka sú nepriateľmi sexuálneho pôžitku a pokladajú ho za niečo nedôstojné človeka, proti čomu treba bojovať prísnou askézou. Tento predsudok vyvracia učenie cirkvi – katechizmus, ktorý hovorí:

Sám Stvoriteľ ustanovil tiež, aby manželia v tejto úlohe /plodenia/ nachádzali rozkoš a šťastie ducha i tela. Manželia teda nerobia nič zlé, keď túto rozkoš hľadajú a tešia sa z nej. Prijímajú to, čo im Stvoriteľ určil. Ale aj manželia sa musia vedieť udržať v medziach správnej umiernenosti.¹¹

Veľký zážitok rozkoše do istej miery oslabí naše rozumové vnímanie, chladnú racionalitu i vôľu. Je to prirodzené.⁸ Avšak aj túto emóciu treba pochopiť rozumom. Skúsme sa hlbšie zamyslieť nad onou príjemnosťou a pôžitkom: Ľudia chcú byť šťastní. Podľa zásad konzumnej mentality byť šťastný znamená žiť príjemne. Zásadou je zažiť maximum príjemnosti a minimum nepríjemnosti. Konzumný človek toto považuje za hlavnú normu svojej morálky. Na prvý pohľad to vyzerá lákavo a logicky. Avšak hlavný omyl je ten, že samotná príjemnosť sa uznáva za jediné a najväčšie dobro. Príjemnosť je síce dobro, ale len čiastkové a krátkodobé. Ba práve naopak – to, čo je často nepríjemné, namáhavé a bolestné, je správne a dobré. Dobro je spojené s určitou nepríjemnosťou a odrieknutím nejakej príjemnosti.² Je príjemnejšie lenivo ležať ako športovať. Je príjemné vypiť si alkohol. Je príjemné jesť sladkosti. Je príjemnejšie zabávať sa ako pracovať. A predsa, všetky tieto príjemnosti, ak ich preháňame, škodia človeku.

Ak sa v sexualite stane príjemnosť hlavným kritériom a vytlačí ostatné jej vlastnosti, stáva sa len používaním druhej osoby ako predmetu na vlastné uspokojenie a zabezpečenie si príjemnosti. Potupuje sa tým druhá osoba, jej hodnota a dôstojnosť. Je veľký rozdiel medzi sexuálnym aktom dvoch osôb, ktoré sa úprimne milujú a prežívajú puto lásky a jednoty, oproti osobám, ktoré sa rozhodli mať spoločný sex len preto, aby si egoisticky vyvolali príjemnosť a rozkoš. Cítia sa prázdni, ráno po sexe prežívajú akési sklamanie, odosobnenie, smútok, niekedy až znechutenie. Prirodzený zákon vpísaný do srdca človeka nemožno oklamať. Žiť sex bez lásky nie je správne ani uspokojujúce.

Mnohí ľudia vyhľadávajú náhodný alebo príležitostný sex v akejkoľvek forme len preto, lebo potrebujú akúsi náplasť na ubolenú dušu. Potrebujú rozptýlenie, lebo sú vystresovaní z problémov v práci. Potrebujú trocha nežnosti pre pocit osamelosti. Potrebujú zažiť niečo vzrušujúce, lebo ich život je nudný a depresívny. Pre mnohých je sex len akousi drogou, ktorú pravidelne potrebujú, aby si zabezpečili aspoň krátky pocit šťastia a uspokojenia, lebo ho nedokážu nájsť vo svojom živote inými cestami. Sex sa im zdá vhodným a neškodným spôsobom ako toto šťastie dosiahnuť. A tak flirtovanie, masturbáciu, pornografiu, vzťahy na jednú noc, považujú za niečo neškodné a príjemné. Často upadajú do konzumného sexu ľudia depresívni a nešťastní. Niektorí však nie sú depresívni, ale využívajú sex na zábavu z rozmaru. To všetko sa čoraz viac zakoreňuje v spoločnosti, až ľudia prestávajú chápať hlboký zmysel sexuality a vnímajú ju veľmi povrchne – len ako konzumnú záležitosť, podobne ako sa zabaviť alebo najesť. Nech sa už jedná o akýkoľvek dôvod, uvedený postoj sa nazýva chlipnosť - chlipnosť je nezriadená túžba po pohlavnej rozkoši alebo nezriadený pôžitok z nej. Pohlavná rozkoš je morálne nezriadená, ak sa vyhľadáva pre ňu samu, oddelene od jej cieľov plodenia a spojenia, ktoré sú vlastné manželskej láske.¹¹Táto myšlienka jasne hovorí o tom, že pohlavná rozkoš môže byť nezriadená alebo v medziach morálnej normy. Takže pohlavná rozkoš ako taká je dobrom, ide len o to, ako s ňou narábame.

Aké môže mať následky vyhľadávanie sexuálnej rozkoše ako hlavného cieľa? Po určitom čase už človeku nestačia bežné a dovtedy postačujúce stimuly a stupeň vzrušenia. Už je to málo. Potrebuje niečo silnejšie, potrebuje sa ešte viac vzrušiť, lebo je do istej miery otupenejší. Stáva sa sexuálne závislým. To, čo malo človeku priniesť radosť, ho vtiahlo do stavu trvalého neuspokojenia. Konečným dôsledkom honby za príjemnosťou, je presýtenie, otrávenie, pocit prázdnoty a nenaplnenia.

Táto honba, ak je takto nasmerovaná, vedie vždy k väčšej frustrácii a rozkoš dokonca umenšuje. Obrana lásky ako „tajomstva“ je preto súčasne obranou človeka. A v konečnom dôsledku je tiež obranou túžby a rozkoše.

Livio Melina

Človek by sa mal oslobodiť od konzumného zamerania na sex a na iné osoby. Mal by očistiť túto túžbu po príjemnosti - nájsť pre ňu v živote správne miesto a mieru, aby nebola hlavným motívom a cieľom. Príjemnosť má byť ovocím a plodom manželského spojenia, radosťou, šťastím a naplnením, ktoré prežívajú manželia pri telesno – duševnom zjednotení.

Otázky na premýšľanie: Aký je môj postoj k sexuálnej radosti? Neurobil som si z nej hlavný cieľ? Alebo naopak,nepotláčam a neodmietam ju?

3. Sexuálny stud /nehanbite sa hanbiť!/^1,2

Prirodzenou vlastnosťou sexuality je hanblivosť. Hanblivosť je snaha skryť pred druhými intímne časti vlastného tela a svoje sexuálne prežívanie. Hanblivosťou sa chránime voči tomu, aby sme vystavili žiadostivým pohľadom tie sexuálne príťažlivé partie tela, ktoré charakterizujú našu mužskosť a ženskosť. Hanblivosť nás chráni pred tým, aby sa na nás druhí ľudia nepozerali len ako na predmet vášne a pôžitku, ale videli v nás aj osobu s jej dôstojnosťou. Hodnota osoby je úzko spätá s jej nedotknuteľnosťou, s jej potrebou byť viac ako len „predmet používania“. Sexuálny stud reflexne ochraňuje túto hodnotu osoby. Stud je podvedomé úsilie človeka natoľko skrývať svoje sexuálne hodnoty, aby neprekryli samotnú hodnotu osoby. Je to sebaobrana človeka, ktorý nechce byť predmetom užívania ani v skutkoch ani v myšlienkach, ani v pohľade, ale chce byť predmetom lásky. Ak sa na nás niekto pozerá žiadostivo, cítime sa nedobre – je to znak toho, že sa cítime ako objekt žiadostivosti druhého. V nás je však skrytá oveľa väčšia túžba – byť ocenený a úprimne milovaný. Naša hodnota nespočíva len v tele.

Muž a žena prežívajú sexuálny stud inak. Žena sa hanbí, keď ju muž chce vidieť ako predmet pôžitku, keď ju chce užívať. Muž sa hanbí za svoju vlastnú žiadostivosť. Ak muž zbadá nahú ženu, pocíti v srdci žiadostivosť, silno prežíva svoju vlastnú zmyslovosť. Hanbí sa za svoj spôsob prežívania sexuálnej hodnoty ženy.Vo svojom srdci cíti výčitky a pocit viny. Je to opäť akási obranná reakcia, ktorá bráni mužovi v tom, aby konal a cítil voči žene len pudovo. Žiaľ, mnohí muži, tým, že nebojujú so svojou žiadostivosťou a neformujú svoje svedomie, ba snažia sa vymazať akékoľvek zábrany, strácajú prirodzený stud voči telu ženy. Čistý muž prežíva stud.

Kedy muž a žena voči sebe prestanú pociťovať stud? Keď sa hlbšie spoznajú a rozvinie sa medzi nimi vzťah dôvery a lásky. Keď sú schopní milovať a vidieť jeden druhého celostne, nahota milovanej osoby už nevzbudzuje hanblivosť. Druhá osoba sa cíti prijatá, už sa necíti ako predmet užívania a nepotrebuje hanblivosť ako ochranu seba samej. Pocit studu ustupuje do tej miery, v akej sa rodí skutočná láska.

Vo vzťahu k nášmu sexuálnemu studu sa dopúšťame dvoch extrémov. Jeden je snaha úplne potlačiť a odstrániť sexuálny stud z nášho života a druhý je, prežívať ho nezdravo a prehnane.

Dnes je ľuďom podsúvané, že prirodzený stud je vadou. Mnohí ľudia sa snažia v sebe potlačiť sexuálnu hanblivosť, pretože ju pokladajú za slabosť a nezrelosť. Myslia si, že stud môžu pociťovať len deti a neskúsené dievčatá, alebo že je nezdravým dôsledkom puritánskej náboženskej výchovy. Hanblivosť hodnotia ako zastaralú, historicky prekonanú emóciu, ktorá nás oberá o slobodu a rozlet. Snažia sa preto potlačiť akékoľvek sexuálne zábrany – odhaľujú svoje telo viac ako treba, otvorene hovoria o svojom sexuálnom živote a pocitoch. Myslia si, že sa tým oslobodia z hanblivosti, avšak popretím studu dochádza k ničeniu dôstojnosti sexuality. Odstránenie zdravej hanblivosti a sexuálneho studu, vedie k rozširovaniu perverzie. Ľudia si následkom toho prestávajú vážiť sexualitu, zavrhujú intímnosť, a otvárajú dvere obscénnosti – verejnému vystavovaniu sexu a nahoty.

Okrem zdravej tendencie hanbiť sa, môžu ľudia prežívať prehnaný stud, ktorý úplne odmieta sexualitu. Môže to byť následkom nesprávnej puritánskej výchovy, ktorá nedokáže vnímať sexualitu ako dar, neprijatím vlastnej sexuality z rôznych dôvodov, ale tiež u ľudí, ktorí boli sexuálne zneužití. Takíto ľudia sa potrebujú pozrieť na svoju sexualitu vo svetle pravdy – a to, že sexualita nie je niečo špinavé, ale krásne a dobré. Musia sa naučiť prijímať svoje sexuálne prežívanie, prestať sa ho báť a zaintegrovať ho do svojho života.

Nehanbite sa hanbiť! Nehanbite sa byť cudní! Cudnosť nie je výsmechom. Je to schopnosť vedieť si udržať zdravé hranice okolo svojej sexuality, ktoré ju vymedzujú voči ľuďom a svetu, voči akejkoľvek forme zneužitia a znehodnotenia. Je to v konečnom dôsledku o ochrane našej osobnej dôstojnosti.

Cudná žena – žena so zdravou hanblivosťou, je príťažlivá, lebo chráni svoje intímne tajomstvá. Je ako perla v trezore. Vidíme jej krásu, ale je nedostupná a rešpektovaná. Cudná žena má zvláštne čaro. Takúto ženu si muži viac vážia a viac po nej túžia.

Otázky na premýšľanie: Ako prežívam svoj sexuálny stud? Potláčam svoje reakcie hanblivosti, lebo ich pokladám za nezrelosť a plachosť? Alebo naopak som nezdravo hanblivý vo vzťahu k vlastnej sexualite? Budem sa snažiť prežívať vďačnosť za svoju sexuálnu hanblivosť – nie je to nič zahanbujúce ani diskreditujúce – je to prirodzená obranná reakcia. Chcem ju prijať bez hanby.

4. Intimita.

Intimita je dôležitá vlastnosť ľudskej sexuality. Milujúci sa muž a žena, otvárajú svoje najhlbšie vnútro jeden pred druhým, celkom sa dávajú jeden druhému, a preto sú v týchto chvíľach veľmi zraniteľní. Pre svoje dôvernosti potrebujú bezpečie a súkromie. Akýkoľvek vpád iných osôb do tejto situácie je neprimeraný a vyvoláva pocity studu a žiarlivosti. ¹⁴ Sú to prirodzené obranné reakcie. Veci, ktoré majú vysokú cenu, väčšinou uzamykáme do trezorov. Cenné veci sú často aj krehké a tak ich musíme úzkostlivo chrániť. Medzi takéto cenné a súčasne krehké veci patrí aj ľudská sexualita. Jej vystavovanie pohľadom druhých a zverejňovanie, ju poškodzuje a narúša. Tiež zbytočné zverejňovanie sexuálneho života a pocitov, nás môže obrať o úctu druhých, vlastnú sebaúctu, a narušiť našu psychickú a ľudskú integritu. Treba rešpektovať túto vlastnosť ľudskej sexuality, a určité tabu, ktoré okolo nej vytvárame, je zdravé a normálne. Sexuálny život nemožno porovnávať s jedením, pitím alebo tancovaním. Sexualita sa predsa dotýka celej osobnosti a jej najhlbších sfér.

Dnes sa verejne ukazuje nahota a pohlavný styk, hovorí sa bez ostychu o súkromnych sexuálnych záležitostiach. Treba nanovo objaviť hodnotu intimity, vážiť si ju a rozvíjať zdravú diskrétnosť.

Intimita a tajomstvo dodávajú sexuálnemu životu hĺbku a intenzitu. Zverejňovanie ho ochudobňuje a vyprázdňuje.

5. Závislosť.

Už múdrosť Biblie hovorí o hlbokej pravde, že sexuálnym aktom sa muž a žena stávajú jedným telom. Sexuálny akt je vôbec najhlbšia forma komunikácie medzi dvoma ľuďmi. Každá komunikácia medzi ľuďmi vytvára určitý druh vzťahu. Sexuálna komunikácia dokonaná vzájomným vyvrcholením vytvára veľmi silné psychické a fyzické puto medzi partnermi.Tento fenomén je čiastočne aj vedecky podložený - pri vášnivom bozkávaní či sexuálnom styku, sa vylučuje hormón oxytocín, ktorý má za úlohu vytvoriť hormonálne puto.Počas vzrušenia a vyvrcholenia dochádza tiež k vylučovaniu adrenalínu a dopamínu, ktoré vyvolávajú veľmi silné zmyslové pocity. Vznik závislosti na príjemných pocitoch pri sexuálnom vyvrcholení je pozitívna a má svoj význam. Posilňuje sa vzájomná telesná závislosť manželov a to prehlbuje ich vzťah a jednotu. Príjemný prežitok ich pobáda, aby ho chceli zopakovať. Avšak nesmerujú k nemu len pre akýsi jednoduchý pôžitok z vyvrcholenia, ale z celého sexuálneho stretnutia, zo zjednotenia duší i tiel vo vzájomnej láske. Nejde čisto len o závislosť na akejsi príjemnosti, ale na celom dobre, ktorým je úplné telesné zjednotenie manželov.

Takáto závislosť však pôsobí presne opačne vo vzťahu, ktorý nie je manželský. V čase spoznávania sa usilujú partneri zistiť, či ten druhý bude dobrým manželským partnerom a teda potrebujú sa objektívne poznať, pretože jeden druhému raz zveria celý svoj život a život svojich detí. A práve táto závislosť ich zaslepí a potom nevidia alebo prehliadajú podstatné veci.²⁴ Medzi ľuďmi veľmi často dochádza k zamieňaniu zamilovanosti za vzájomnú sexuálnu závislosť. V mladých ľuďoch, ktorí začali spolu sexuálne žiť, sa prebudí silná vzájomná túžba. Takéto pocity automaticky pokladajú za lásku, za dôkaz toho, že milujú. Často však ide o obyčajnú sexuálnu závislosť. Treba však pripustiť, že táto túžba je aj túžbou po zážitku úplného telesného zjednotenia, ktoré prežili a ktoré je dobrom. Ale dobrom vytrhnutým z kontextu. Akoby si odtrhli z daru sexuality určitý sladký plod, avšak v nesprávny čas a nesprávnym spôsobom.

Sexuálny vzťah vytvára vzájomnú závislosť – to je vlastnosť ľudskej sexuality. Táto závislosť môže byť požehnaním alebo prekliatím. Prirodzenou cestou je nasmerovanie sexuálneho prežívania na manželského partnera v celoživotnom zväzku. Tam je závislosť pomocou k hlbokému vzájomnému zjednoteniu a zároveň paradoxne pozdvihuje manželov do vyššieho stupňa vnútornej slobody. Ak je sexualita nasmerovaná k čomukoľvek inému, míňa svoj cieľ a naplnenie a cieľom samým osebe sa stáva pôžitok.

6. Sexuálna spontánnosť verzus sebaovládanie.

Moderní ľudia sa dopustili jedného veľkého omylu v prežívaní svojej sexuality. Tento omyl spočíva v tom, že uveríme vnútornému hlasu pokušenia, ktoré nám našepkáva, že máme dať voľný priechod svojim sexuálnym túžbam, máme zo seba striasť všetky zábrany, „predsudky“, tradičné postoje, a užívať si slobodu v našej sexualite. Že veď sloboda nie je nič zlé a máme na ňu právo. Že náboženstvo a rôzne „puritánske“ teórie a názory nás len zastrašovali a vyvolávali falošný pocit viny a strachu. Mnohí ľudia si myslia, že sex má byť úplne spontánnou záležitosťou a akékoľvek vnútorné zábrany nás len ochudobňujú o skvelý sexuálny zážitok.

Zamyslime sa však nad tým, aké dôsledky môže mať takýto spontánny prístup: následkom spontánneho sexuálneho spojenia môže byť – pohlavná choroba /aj smrteľná/, splodenie nechceného dieťaťa, jeho interrupcia a následne možný postabortívny syndróm a neplodnosť u dotyčnej ženy, budovanie neúcty voči žene, získanie podvedomej neúcty k sebe samému, vnútorná prázdnota oboch, zranené srdcia, závislosť, atď. Odstránenie zábran v sexe spôsobuje domino efekt – automaticky dochádza k nárastu agresívnej pohlavnosti – znásilnení, sexuálneho zneužívania detí, a iných druhov sexuálneho násilia. Na základe opisu nežiadúcich následkov takéhoto jednania vidíme, že sex nemôže byť čisto spontánny a automatický, ale musíme ho kontrolovať. Sex musí mať jasné pravidlá a mantinely, ktoré mu musíme v našom správaní dať my sami. Nerešpektovať zákony a zákonitosti, ktorými sa riadi svet, ale aj ľudská psychika, je nemúdre. A teda je nemúdre aj nerešpektovať zákony, ktorými sa riadi ľudská sexualita a ktoré sú raz navždy dané a nemenné.

Dovoliť si spontánnosť v sexuálnom živote môžeme, ale len za určitých podmienok. Naša sexualita potrebuje mať veľmi dobré zázemie, aby sa mohla rozvinúť do spontánnosti. Tým zázemím je trvalý celoživotný vzťah s jedným človekom, vzťah lásky, hlbokej dôvery, vzájomného prijatia, istoty a bezpečia. Vzťah, ktorý je ochotný znášať všetky dôsledky sexuálneho života, ako je vzájomná naviazanosť - vznik silnej citovej a telesnej závislosti, splodenie spoločného dieťaťa, atď. A toto všetko je možné len v manželstve. Akákoľvek spontánnosť potrebuje mať krytý chrbát ovzduším istoty, ochrany a stálosti, inak bude vždy kŕčovitá – bude to len zdanlivý pocit spontánnosti – či skôr neviazanosti počas náhodných sexuálnych dobrodružstiev. Nebude to nikdy prostredie pokoja a istoty. Zdravú sexuálnu spontánnosť môžeme prežívať len v manželstve.

Odpovedať hneď na akýkoľvek vnútorný sexuálny popud reakciou, nie je nič iné ako byť otrokom svojej sexuálnej žiadostivosti. A človek predsa túži byť vnútorne slobodný. Naša sexualita musí byť vždy podriadená rozumu a vôli. Ak je to naopak, sme prevrátené osobnosti - nechodíme po nohách, kedy je rozum na najvyššom mieste a pud na najnižšom – ale chodíme po rukách – pud je vyššie ako rozum a vôľa, a ovláda ich. Vrháme sa bezhlavo do sexuálnej „slobody“, ktorá nás paradoxne v konečnom dôsledku ešte viac zotročí. Sex bez mantinelov a pravidiel, bez rešpektovania prirodzeného zákona, vedie k deštrukcii človeka i spoločnosti. Dnes je nám stále vnucovaná predstava, že sex je čisto pudová záležitosť, ktorá má svoju vlastnú dynamiku a nám neostáva nič iné, len sa mu podriadiť. A že dokonca zasahovanie do toho je nesprávne, lebo to spôsobí neurózu. Nie! Rozum a vôľa bytostne patria do sféry sexuality a musíme ich používať. Žiaľ v súčasnosti sa zredukovalo použitie rozumu v sexualite len na šikovné obídenie plodnosti antikoncepciou. Inak sa nepoužíva.

Rozumom pochopíme ako funguje ľudská sexualita a aké sú jej zákonitosti a rozumom zvážime, že ju chceme žiť takto, aby sme boli šťastní. Rozumom pochopíme aké sú následky nesprávne žitej sexuality. Rozumom pochopíme aké výborné je ovocie správne žitej sexuality. Do toho všetkého zapojíme vôľu, ktorá nám pomôže voliť si spoznané dobro a odmietať zlo.

Človek nie je nikdy naplno človekom, ak sú jeho sexuálne pudy silnejšie ako jeho rozum a vôľa. Je ťažké spojiť tieto dve veľké duševné mohutnosti s našou sexualitou, pretože kedysi na počiatku / pri „prvotnom páde človeka“/ bol ich vzájomný vzťah narušený, ale dá sa to a sme povinní sa o to snažiť, ak chceme ostať verní vlastnému človečenstvu.

Odstraňovanie mentálnej kontroly nízkych sexuálnych pudov je v úplnom rozpore s rodinným životom a normálnou civilizovanou sexualitou a škodí im.¹⁴