Ako žiť sexualitu

Manželský sľub

Manželský sľub je vážna vec - je to uzavretie doživotnej zmluvy medzi mužom a ženou. Žiaľ, mnohí snúbenci v eufórii zamilovanosti si pri uzatváraní manželstva nie celkom uvedomujú o čo ide. Sobáš nie je len nejakou romantickou citovou udalosťou alebo veľkou párty oslavy vzájomnej lásky, ale veľmi dôležitá udalosť, ktorá navždy zmení životy dvoch ľudí. Tento krok si treba poriadne premyslieť. Na manželstvo je potrebné sa pripraviť podobne ako sa pripravujeme na svoje povolanie štúdiom. Samotný manželský sľub je vrcholom a spečatením môjho rozhodnutia. Kedysi mal sľub a dodržanie slova, váhu ľudského života. Bola to vec cti. Dnes už len málokto vie dodržať slovo alebo sľub, ktorý dá inému človeku. Snúbenci by si mali už dávno pred sobášom prečítať a do hĺbky premeditovať celý manželský sľub, ktorý plánujú uzavrieť. Tento sľub obsahuje niekoľko pilierov, ktoré sú rozhodujúce a ich ohrozenie a narušenie môže spôsobiť rozpad manželstva.

Sobášne obrady obsahujú len niekoľko viet, ktoré sú stručné a súčasne dostačujúce. Je to až zvláštne, že na základe takého malého množstva viet možno vybudovať takú zložitú a dôležitú vec, ako je manželstvo. Tieto slová – láska, úcta a vernosť - očividne zasahujú neuralgické body problému, ktoré rozhodujú o celom množstve morálnych zásad a noriem.Mali by byť opornými stĺpmi, ktorých by sa mali manželia držať celý život, mali by byť stálymi smerovkami na ich ceste...^1,2

Budem Ti verný..., v dobrom i zlom..., po všetky dni môjho života...

Je ľahké sľubovať vernosť, keď je človek zaľúbený. Vernosť je jedna z najdôležitejších a najkrajších prejavov lásky. Vernosť je ako most, ktorý preklenie všetky priepasti manželských kríz, tmavé rokliny choroby, nešťastia, nedorozumenia. Vernosť znamená aj to, že stále verím v dobro, ktoré je skryté v mojom partnerovi. Nikdy ho neopustiť neznamená len fyzicky ho neopustiť, ale neopustiť ho aj vo svojom srdci – nezanevrieť na neho, neignorovať ho, neodcudziť sa, nenechať ho samého - ale zakaždým sa vrátiť k nemu so záujmom a pozornosťou.

Nevera býva v manželstve častým pokušením. Stáva sa, že nás očarí iný človek a my sa zamilujeme. Očarenie a zamilovanosť ešte nie sú naplno láskou ako bola opísaná v predošlej kapitole. Táto situácia býva skúškou vernosti a výzvou opätovne prehĺbiť a budovať svoj vzťah so životným partnerom, strážiť si svoje srdce a odmietnúť každé pokušenie oddať svoje srdce i telo inému človeku.

Budem si Ťa ctiť...

Musíte mať úctu jeden k druhému. Vždy keď urazíme alebo potupíme človeka, urazíme a potupíme samotného Boha. Boh nás stvoril na svoj obraz, sme jeho deti. Miluje nás, stojí pri nás, záleži mu na nás. Keď niekto uráža deti, najviac to zraňuje rodičov. Keď niekto uráža a nectí si človeka, najviac to zraňuje a uráža jeho Stvoriteľa a Otca. Naša veľkosť a dôstojnosť bola najviac potvrdená tým, že sám Boží Syn zomrel za každého z nás. Aký veľký je človek! Aká veľká je jeho dôstojnosť! Preto si každý človek zasluhuje úctu! Podľa poriadku spravodlivosti patrí každému človeku úcta a my sme povinní mu ju preukázať. Úcta k druhému vyviera z vnútorného postoja srdca a následne sa prejavuje v slovách, gestách a skutkoch. Ctiť si svojho partnera znamená – nikdy nepoužiť voči nemu vulgárne slová, neubližovať mu Úcta vyviera z vedomia jedinečnosti osoby druhého – že je jediný v celom vesmíre. Ctiť si, znamená byť slušný. Znamená to aj rešpektovať slobodu svojho partnera aj napriek následkom, ktoré môže priniesť jeho nesprávne rozhodnutie. Ctiť znamená chcieť pre druhého všetko to, čo by som si prial ja sám sebe. To je kráľovský zákon lásky. Ctite jeden druhého každý deň a budujte a zveľaďujte vzájomnú úctu.

Chcete si založiť rodinu? Ste ochotní s láskou prijať deti ako dar Boží a vychovávať ich ...?

Dieťa nie je vaše právo ani nárok, dieťa je dar. Dieťa nie je len pre vás, nie je vašou hračkou, ale jedinečným človekom, ktorý vám bol načas zverený a raz sa stane samostatným členom spoločnosti. V manželskom sľube sa zaväzujeme, že príjmeme deti / a to nielen tak, ale s láskou/ a budeme ich vychovávať. Vychovávať neznamená len materiálne zabezpečiť, ale dávať deťom svoj čas a celé svoje srdce. Koľkí z nás naozaj splnia tento sľub voči svojim deťom?

Muž a žena sa zapájajú do stvoriteľského diela samotného Boha. Boh neustále dáva život. On nestvoril svet len jednorazovo kedysi v pradávnej minulosti vesmíru, ale stále ho tvorí a udržiava, a aj manželov zapája do tohto svojho diela. Ľudská bytosť je dielom samotného Boha. On vytvára duchovnú a nesmrteľnú dušu tej bytosti, ktorej organizmus začína jestvovať ako dôsledok telesného vzťahu muža a ženy.
Boh neponecháva dielo výchovy, ktoré je formovaním osobnosti, celkom a výlučne rodičom, ale aj sám sa na tomto diele zúčastňuje. Boh si sám berie najväčší podiel pri tvorení ľudskej osobnosti v oblasti duchovnej, morálnej, ale rodičia mu majú v tom pomáhať. Otcovstvo a materstvo je vrcholom duševnej zrelosti človeka. Spočíva vždy na akomsi „rodení“ v duchovnom zmysle, na formovaní duší. Človek osobitne vtedy nadobúda podobnosť s Bohom-Stvoriteľom.²

Pred oltárom nášho Pána Ježiša Krista prisahám, že svoj manželský sľub dodržím.

Prečo prisaháme na kríž ? Aby sme dopredu a vedome prijali to, že manželstvo bude často spojené s utrpením, sebazáporom, krízami a ťažkosťami. Ak to príjmeme, budeme na to oveľa lepšie pripravení a neprekvapí nás to. Ježišovo utrpenie na kríži je pre nás posilou v zápasoch a utrpeniach, ktoré nás v manželstve čakajú. Preto si manželia zavesia v dome na stenu svoj sobášny kríž, aby im pripomínal, že láska niekedy bolí a že súčasťou manželstva musí byť aj odpúšťanie. Tak ako Boh odpustil nám, musíme odpúšťať aj nášmu partnerovi.

Tak mi Pán Boh pomáhaj...

Touto vetou s pokorou vyjadrujeme, že nie je čisto v našich ľudských silách dodržať manželský sľub. Mnohokrát narušia manželstvo rôzne ťažké a nepredvídateľné okolnosti, kedy sa zdá, že nie je možné sľub dodržať a manželia nemajú silu začať odznova pokračovať vo svojom vzťahu. Veľakrát nemá partner už silu stále dookola odpúšťať. Vtedy je čas, aby sa chopil iniciatívy ten tretí v ich manželskom zväzku – Boh. Manželia sa potrebujú každý osobne modliť k Bohu, počúvať Jeho múdrosť a riadiť sa Jeho usmerneniami. Výrokom – Tak mi Pán Boh pomáhaj – sa človek otvára vo svojej bezmocnosti a ohraničenosti stvorenia, ku svojmu Stvoriteľovi. Uznáva, že potrebuje Jeho pomoc a otvára svoj život pre Neho.

Boh vie, že nie je v prirodzených ľudských silách vytrvať a žiť manželský sľub a preto vstupuje do vzťahu manželov pri sobáši a podáva im svoju pomocnú ruku. Ale nielen pomocnú, ale aj partnerskú. Takto sa stávajú aktérmi manželskej zmluvy traja – muž, žena, a Boh.

Boh vstupuje do ich vzťahu aj preto, lebo vie, že ľudské srdce túži po absolútnej láske. Manželia počas života zisťujú, že čo ako túžili, aby ich ich partner dokonale miloval a naplnil všetky túžby ich srdca, nie je to možné. Človek nie je schopný naplniť a uspokojiť druhého človeka, nech by sa akokoľvek snažil.Nie je schopný takej lásky, ktorá by uspokojila dokonale jeho partnera. Toto je dobré s pokorou uznať a nemať na partnera neuskutočniteľné nároky. Vždy ostane v jeho srdci miesto, ktoré môže naplniť len Boh. Sv. Augustín, ktorý bol tiež ženatý, povedal –

Nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v Bohu

Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje...

Prečo ste sľubovali pred Bohom a nestačí len pred človekom? Lebo Boh je najvyšším zákonodarcom a najvyššou úradnou inštanciou, On je skalou najpevnejších morálnych hodnôt a najväčšej spravodlivosti. On je rodičom nás všetkým / aj od pozemských rodičov si pýtame súhlas a požehnanie pred sobášom/. Preto si berieme za svedka Boha a Boha sa pýtame na jeho súhlas. Lebo On vymyslel a ustanovil manželstvo, On ho stanovil ako životnú cestu muža a ženy.

V pojme „stvorenie“ je obsiahnutý zvláštny druh závislosti od Stvoriteľa, je to závislosť v jestvovaní. Z tejto závislosti potom vyplýva osobitné vlastnícke právo Stvoriteľa voči všetkému stvoreniu. Určitým spôsobom je všetko jeho, aj to, čo stvorenie v sebe samom „vytvorilo“. Človek sa odlišuje od zvyšku stvoreného sveta v tom, že vie toto všetko chápať rozumom. Vďaka svojej rozumnosti človek chápe, že je vlastníctvom seba samého a súčasne je ako stvorenie vlastníctvom Stvoriteľa a prežíva Jeho právo vlastníctva so zreteľom na seba. Rozum mu prikazuje uznať to aj u druhého človeka. Preto nestačí, že sa muž a žena navzájom odovzdajú v manželstve. Potrebujú aj súhlas Boha, pretože každý z nich je súčasne aj vlastníctvom Stvoriteľa. Sviatosť manželstva je ustanovizeň vychádzajúca z chápania práva Stvoriteľa na osoby, ktoré ho uzatvárajú.¹

Ste rozhodnutí žiť v úprimnej láske a vzájomnej úcte po celý život?

Sľúbili ste si, že sa budete milovať a ctiť po všetky dni svojho života. Úcta a láska sú dve výnimočné vlastnosti, na ktoré musíte myslieť každý deň vášho spoločného života až do jeho konca. Toto budovanie lásky a úcty jedného k druhému by malo byť celoživotným a poctivým úsilím každého z vás. Ak je láska zmyslom a naplnením ľudského života, potom by ste mali vložiť všetky svoje sily do jej prehlbovania a zveľaďovania. Láska nikdy nie je definitívne „hotová“, neustále sa v nej vychovávame a do nej vrastáme. Nebojte sa začať každý deň znova – odstraňovať všetky slabosti a chyby, ktoré prekážajú rastu a rozvoju vašej lásky. Nikdy nezastaňte. Na začiatku to bolo ľahké – zamilovanosť, vášeň, pred vami celý život s krásnymi plánmi a predsavzatiami. Ako plynuli roky, citová láska oslabla, slabosti a chyby sa zdali oveľa väčšie ako na začiatku, množili sa problémy, nedorozumenia.Často prišla rezignácia, nechuť, sklamanie, bolesť, problém odpustiť tomu druhému a prijať ho. Museli ste sa počas kríz vo vašom vzťahu opätovne rozhodnúť, že to znova skúsite s tým druhým. Že neostanete stáť na mieste. Že odpustíte. Že zabudnete na staré bolesti, zhodíte ich zo seba a vykročíte znova dopredu. Koľkokrát ste sa museli vo vašom spoločnom živote rozhodnúť, že znova začnete? Ste aj dnes, po toľkých rokoch, znova rozhodnutí žiť v úprimnej láske a vzájomnej úcte? Znova začať pracovať na vašom vzťahu, zdokonaľovať ho, snažiť sa ešte viac si porozumieť, žiť vo väčšej harmónii, ešte viac mať v úcte jeden druhého a vážiť si ho slovom, skutkom aj v srdci? Tak aj dnes znie tá istá otázka ako vtedy- ste rozhodnutí začať niečo novšie, hlbšie a krajšie....?

Najlepším spôsobom ako nezabudnúť na svoj manželský sľub, je podpísať ho, zarámovať a zavesiť do manželskej spálne. Bude nám na našej spoločnej ceste neustále pripomínať najdôležitejšie piliere nášho manželstva.

Každý človek v srdci cíti, že jeho najhlbšia a najskrytejšia túžba je milovať a byť milovaný. Túži po láske absolútnej, pravdivej a dokonalej. Manželstvo je cestou k takejto láske.²