Ako žiť sexualitu

Boh a sexualita

Ľudia neradi spájajú sex s náboženstvom a s Bohom. Väčšinou ich dávajú do ostrého protikladu. Vnímajú Boha ako morálneho policajta, ktorý úzkostlivo striehne na každú našu chybu a prešľap /a to hlavne v sexuálnej oblasti/ a následne nás trestá. A keďže sme v oblasti sexuality veľmi slabí a krehkí a často padneme, automaticky sa cítime byť od Boha zavrhnutí. Nespĺňame jeho požiadavky a preto sa mu radšej otočíme chrbtom. Na vznik tejto skreslenej predstavy mal vplyv puritanizmus – smer, ktorý sa začal šíriť v kresťanstve v 17-18. storočí.

Jeho ducha možno vyjadriť takto: Boh = morálka, morálka = zákazy, zákazy = sexuálna represia. Z toho potom vyplýva, že náboženstvo je stotožňované s potláčaním sexuality, čo doposiaľ panuje vo verejnej mienke a čo tiež zneužívajú média na očierňovanie náboženstva.

Livio Melina

Boha nemôžeme stotožňovať len s morálkou. Boh je síce najvyššia pravda, dobro a spravodlivosť, je morálnym zákonodarcom, ale v prvom rade je milujúcim Otcom ľudí, ktorých stvoril. Morálka je len súhrnom pravidiel, aby sme mohli šťastne žiť, ale náš vzťah s Bohom nemôže byť založený len na morálke. On nás volá do dôverného osobného vzťahu a chce nám darovať plnosť života. Boh sám ako osoba je cieľom nášho života. Ak morálne zlyháme, je milosrdný a neustále nám ponúka odpustenie a otvorenú náruč. Boh si uvedomuje našu slabosť a náklonnosť k hriechu, a ráta s tým, že budeme mať morálne problémy. Ale chce nám pomáhať na ceste za dobrom a pravdou. On nás nikdy nezavrhne, nech by sme akokoľvek morálne padli. To len my sami sa môžeme odvrátiť od Neho a zavrhnúť Ho.

Je lžou pokladať Boha za nepriateľa sexuality. V prvom rade ho musíme vnímať ako Stvoriteľa sexuality, ako toho, kto ju vymyslel. Ak ho vnímame takto, tak sexualitu už nemôžeme vidieť ako niečo nečisté, ale ako dar, za ktorý máme Bohu ďakovať.

Každý vynálezca skôr než zostrojí nejaký stroj, má na začiatku len myšlienku, plán. Aj Boh, keď sa rozhodol stvoriť človeka, mal najprv plán ako bude človek vyzerať, akú bude mať telo, dušu, i sexualitu. A preto kľúč k podstate človeka je v rukách Boha. Na to, aby človek pochopil a spoznal seba, na to mu nestačí vlastný rozum a sily. Musí sa obrátiť k svojmu pôvodcovi - k svojmu Stvoriteľovi, a hľadať odpoveď priamo u Neho. Nik nie je povolanejší a fundovanejší ukázať ako má žiť človek, ako jeho Konštruktér – Boh. Preto pri hľadaní odpovedí sa musíme vrátiť na samotný počiatok a nanovo objaviť pôvodný zámer Stvoriteľa s človekom a s jeho sexualitou.

Najnáročnejšou cestou je prijať svoju sexualitu ako dar a pracovať na jej zdokonaľovaní. Oveľa jednoduchšie je úplne ju potlačiť a vytesniť zo svojho života ako to urobil puritanizmus, alebo naplno sa jej oddať v jej zranenej a narušenej podobe ako to robí liberalizmus. Boh chce uzdraviť našu sexualitu, bez toho, že by ju potláčal alebo ničil. Nemôže predsa ničiť niečo, čo sám stvoril a určil. Bolo by to nelogické.

Ďalšou chybnou interpretáciou, ktorá sa vkladá do úst náboženstvu, je, že Boh si používa sexualitu muža a ženu len na rozmnožovanie ľudského rodu a samotná sexuálna radosť je nečistá. Sexuálne zjednotenie manželov slúži aj na obšťastnenie a naplnenie, nielen na plodenie. /viď kap.Sexuálna radosť/. Človek si myslí, že Boh ho o niečo oberá – o radosť a pôžitok, a prikazuje mu len sebazapieranie a askézu. Ale Boh stvoril život – plnosť života, a chce nám ho dopriať. Pravá sexualita nám prináša veľkú radosť. Boh so svojimi prikázaniami nikdy nejde proti ľudskej prirodzenosti – veď On ju stvoril! Nemôže ísť proti sebe samému! Musíme však rozlišovať medzi dokonalou a narušenou prirodzenosťou. On chce očistiť a napraviť našu narušenú prirodzenosť.

Opačným extrémom, je považovať Boha za „akéhosi dobrého deduška“, ktorý sedí na nebesiach a všetko dovolí a prepáči, lebo Boh je láska. A keďže láska a sex sú veľmi často stotožňované a zamieňané, mnohí ľudia si ospravedlňujú svoje nesprávne sexuálne konanie zákonom lásky – veď láska je najvyšším zákonom a na ňu sa nevzťahuje Božia spravodlivosť.

Mnohí ľudia tvrdia, že učenie cirkvi už nie je vhodné pre túto dobu a že Boh to aj tak myslel s tým sexom inak – inak ako cirkev. Aký omyl. Veď cirkev hlása len tých desať prikázaní, ktoré sám Boh zjavil celému ľudstvu cez Mojžiša na vrchu Sinaj. Boh je žičlivý a štedrý voči človeku, ale ako dobrý Otec je aj náročný a a má požiadavky –a to nie z nejakého svojho rozmaru, ale pre dobro človeka. Boh ako Stvoriteľ človeka a sveta, má právo hovoriť do toho, ako majú žiť jeho stvorenia. On má návod na ich život. Preto má právo hovoriť do sexuality. Ľudia sa hnevajú, že cirkev sa stará do sexu. Cirkev nevymyslela pravdy, ktoré hlása. Tie vymyslel Boh. On jej zjavil túto pravdu o človeku a posiela ju, aby ju hlásala svetu. Cirkev by predsa nepresadzovala v spoločnosti niečo, za čo ju ľudia odsudzujú a zosmiešňujú. Ktorá záujmová či politická skupina by robila niečo, čo je pre väčšinu ľudí nepopulárne? Zosmiešňovanie a odmietanie sexuálnych pravidiel, ktoré hlása náboženstvo, je vo svojej podstate v prvom rade zosmiešňovanie a odmietane Boha a jeho múdrosti.

Keďže Cirkev neustanovila ani jeden z týchto zákonov, nemôže o nich rozhodovať, ale ich môže iba strážiť a vykladať, a nikdy nesmie vyhlásiť za dovolené to, čo je naozaj nedovolené, pretože to svojou povahou vždy odporuje pravému dobru človeka.⁹

Učenie Cirkvi o správnom regulovaní pôrodnosti sa iste bude mnohým zdať takým, že sa nielen ťažko, ale dokonca vôbec nedá zachovať. Naozaj, ako všetky vznešené a užitočné dobrá, aj tento zákon vyžaduje pevné predsavzatie a veľké úsilie od jednotlivcov, rodín a ľudskej spoločnosti. Ba nemožno ho zachovať bez pomoci Božej milosti, ktorá podopiera a posilňuje dobrú vôľu človeka. ⁹

Kresťanské učenie o sexualite je v súlade a harmónii s tým, po čom muži a ženy najviac túžia v hlbinách svojich sŕdc.

Človek nedokáže dosiahnuť pravé šťastie, po ktorom zo všetkých síl túži, ak nezachováva zákony vpísané Najvyšším, Bohom, do jeho prirodzenosti, ktoré si treba rozumne a s láskou vážiť.

Pavol VI.⁹

Pravda o sexualite je len jedna a je nemeniteľná. Vlastnosti ľudskej sexuality sú vrodené a sú spoločné ľuďom na celom svete, bez ohľadu na rasu, národnosť a kultúrnu príslušnosť. Tisíce rokov vyskúšané a overené životné štandardy a hodnoty nemožno nikdy zlepšiť názormi alebo chovaním popularizovanými jednou alebo dvoma generáciami. História jasne dokazuje, že všetky kultúry, ktoré dali zelenú sexuálnej neviazanosti, ako je to dnes, zanikli. Zničili samé seba. Prečo sa nepoučíme z minulosti?

Všetky nešťastia moderného života možno vyvodiť z pohŕdania pravdou o človeku, o živote a a o Bohu. Žiaľ, moderní ľudia tomuto pohŕdaniu pravdou prepadli. A ono je teraz ich trestom.¹⁷

Jediná alebo najvyššia pravda zostáva vždy rovnaká. Stojí vysoko nad všetkými ostatnými pravdami, ktoré dosiaľ uznávala ktorákoľvek kultúra či veda. Táto pravda musí byť vo svojej autorite pevnejšia ako hociktoré hnutie či kultúrny trend, ktorý sa mení podľa nálady médií. Nesmie podliehať zmene a teda musí byť nadčasová. Musí to byť pravda, ktorá existovala ešte pred nami a bude platiť aj po nás. Musí byť večná.Vychádza od niekoho, kto je ľuďom nadradený v každej oblasti. Takáto pravda môže byť len od Boha.Ani tie najsilnejšie vlády a najvyspelejšie civilizácie v histórii ľudstva neodolali vetru zmeny. Jedine Boh je vládca, ktorý naveky zostáva nadradený všetkým národom a pozemským kráľovstvám. Jeho postavenie prevyšuje všetky pozemské a duchovné autority, pretože On je tou konečnou autoritou. Každá stvorená bytosť spadá pod autoritu Boha. Môžeme teda s istotou vyhlásiť, že jeho názor stojí nad ostatnými názormi.

Lisa Beverová

Nezničiteľné sú všetky jeho príkazy, upevnené naveky, založené na pravde a spravodlivosti.

Žalm 111¹⁰

Dokonalá a porušená sexualita - alebo ako to bolo na počiatku a kedy došlo k narušeniu.^1,2

Nasledujúce vysvetlenie je prelomové pre naše chápanie sexuality. Človek nebol vždy taký ako je teraz – jeho prvotná prirodzenosť bola iná.

Ľudia na samom počiatku sa podieľali na božskom pohľade na seba, svoje telo a človečenstvo. Prvotný muž a žena mali schopnosť pozerať sa celostným pohľadom. Videli jeden druhého v úplnom pokoji a harmónii, bez žiadostivosti. Vnútorná nevinnosť a čistota srdca znemožňovali, aby bol jeden druhým znížený na predmet. Prvotný muž a žena sa pozerali na seba ešte plnšie a zreteľnejšie než cez telesné oči - pozerali sa na seba vnútorným pohľadom. Tento pohľad bol oblažujúci a bol pre nich zdrojom šťastia. Boli vnútorne slobodní od nutkania vlastného tela a pohlavia. Aby sa muž a žena stali pre seba darom, musia byť naplno slobodní. Slobodu tu chápeme predovšetkým ako ovládnutie seba samého.

Vôľa, rozum a láska, boli v človeku dokonalé a prirodzene a s ľahkosťou dokázali ovládnuť a usmerniť pud a sexualitu. Všetky tieto zložky boli v ľudskej duši v harmónii.

Ale prišla akási veľká duchovná katastrofa, ktorá závažne narušila celú psychofyzickú konštrukciu človeka a došlo k zmätku. Tou katastrofou bol tzv. „prvotný pád človeka“ – prvotné odmietnutie zákonov stvorenstva, zákonov a múdrosti Stvoriteľa, ktorý stvoril svet a do všetkého vložil poriadok, systém, logiku a správnu hierarchiu. Človek neposlúchol Boha a povedal tomuto všetkému nie. V kresťanskom učení sa to nazýva prvotný hriech prvých ľudí – ktorých symbolizuje Adam a Eva. Tým, že títo prví ľudia odmietli vnútorný zákon, ktorý bol dokonalý a dobrý, a začali konať svojvoľne a proti nemu / trhali ovocie zo zakázaného stromu/, narušili aj poriadok v sebe samých. A toto sa prenieslo na celé ľudstvo a prenáša sa ďalej z generácie na generáciu. Človek stratil prvotnú schopnosť vnímať seba samého i druhého ako dar. Stáva sa rozpoltený. Čistý prvotný človek sa zmenil na „človeka dychtenia“. V jeho srdci sa zrodila žiadostivosť. Muž a žena sa už nedokážu pozerať na svoju nahotu slobodne a čisto, začínajú sa hanbiť a preto sa zahalia. Tam sa skrýva prvopočiatok vzniku žiadostivosti i studu v srdci človeka. Došlo k poškodeniu vzťahu muža a ženy. Vzájomné harmonické spoločenstvo bolo v tom okamihu znetvorené. Mizne prostota a čistota prvotnej skúsenosti, ktorá im umožňovala jedinečnú plnosť vzájomného zdieľania sa. V ich duši sa objavil neprekročiteľný prah, ktorý narušil prvotné „darovanie seba“. Telo prestáva byť darom a stáva sa objektom konzumu. Dochádza k narušeniu vnútornej jednoty medzi dušou a telom, k zrúteniu harmónie a súladu medzi pudom, láskou, rozumom, sexualitou a vôľou.

Úplne konkrétne sa táto nejednota a disharmónia prejavuje tým, že veľmi krikľavo prežívame rozpor medzi ideálom, aký by sme chceli žiť a skutočným prežívaním a sklonmi, ktoré máme. V srdci cítime silnú žiadostivosť, ale rozum a svedomie nám hovoria, že je príliš veľká a my ju musíme potlačiť. Akoby si telo robilo, čo chce, a často premôže našu dobrú vôľu a odhodlanie, ktoré sú úplne iné. Robím to, čo nechcem - na jednej strane uznávam pravdu a logiku morálneho zákona a pociťujem, že niekde v hĺbke vo mne sa dotýka mojej bytostnej podstaty, na druhej strane ma prekvapuje sila mojej žiadostivosti a pudov, ktoré ma ťahajú opačným smerom a nie vždy ich dokážem potlačiť a ovládnuť.

Táto novovytvorená priepasť medzi dušou a telom je taká hlboká, že nie je úplne v ľudských silách ju prekonať a obnoviť vnútornú jednotu. Stvorenie nedokáže samo napraviť to, čo v sebe zničilo. Podobne ako rozbitý pohár sa nedokáže sám znova zlepiť, ale musí to urobiť jeho tvorca, to isté platí aj pre vnútorne rozbitého človeka – len jeho Stvoriteľ ho môže oslobodiť a uzdraviť. Preto nám Boh ponúka svoju pomocnú ruku, aby nám pomohol dostať sa z toho. On má moc oslobodiť aj naše zotročené človečenstvo, ku ktorému okrem iného patrí aj narušená sexualita. Človek prvotným pádom narušil svoj vzťah k sebe samému, k druhému človeku, k Bohu, a k prírode. To všetko spôsobuje utrpenie a zlo v našom živote. Boh poslal svojho syna Ježiša Krista, aby nás spasil – spasiť znamená oslobodiť a uzdraviť všetky tieto oblasti človeka a jeho života, a navrátiť im pôvodnú „rajskú“ podobu.